Spomínam si, ako sme takto pred deviatimi rokmi kráčali spolu na Vinbarg. Ja, ako nový riaditeľ, a Stano ako ostrieľaný zástupca z Vinbargu.
Rozprával mi, akí sú na Vinbargu dobrí ľudia, aká je na Vinbargu skvelá škola, výborní učitelia, usilovní žiaci, a že nič z toho, čo sa o Vinbargu v zlom rozpráva, nie je pravda. A ja som už v tejto chvíli vedel, že sa rozprávam s človekom, ktorý nielen miluje svoju prácu, ľudí s ktorými pracuje, žiakov, svojich kolegov, ale predovšetkým miluje túto školu.
Každým dňom som sa o tom presviedčal a s radosťou som pozoroval jeho prácu, komunikáciu s kolegami, žiakmi, rodičmi, to, ako vedel s nadhľadom, rozvahou, ale vždy odborne, pokojne a s pokorou riešiť aj tie zapeklité, ťažké problémy.
Obdivoval som ho pre tieto jeho schopnosti. Obdivoval, a trochu aj závidel, som mu jeho večný optimizmus a úsmev na tvári, vždy dobrú náladu.
V ostatných rokoch som bol stále viac presvedčený o tom, že raz, keď príde ten čas, bude to práve on, kto si raz sadne na stoličku riaditeľa školy a bude pokračovať v tom, čo sme spolu budovali.
Osud nám to však nedoprial. Napriek tomu, milý Stano, budete pre mňa v mojich spomienkach vždy výborný učiteľ, super kolega, spoľahlivý zástupca, ale predovšetkým dobrý človek.
Budete nám chýbať, Stano.
Česť Vašej pamiatke.
Riaditeľ školy
